Úvahy o termickom
lietaní s modelmi s elektrickým pohonom.
Vážení priaznivci tichého letu. V tomto článku
chcem niekoľkými osobnými postrehmi k technickej stránke vetroňov
s elektrickým pohonom prispieť k diskusii o možnom vývoji
pravidiel pre súťaže v kategóriách F5. V prvom kole tohtoročnej
žilinskej ligy F5J pri odskúšaní časových obmedzení doby chodu
motora na 25 sekúnd v triede 7c a 40 sekúnd v triede 400 sa
situácia v priebehu súťaže vyvinula nasledovne. V triede 7c
sa presadili modely s výkonnými pohonmi, ktoré dokázali aj
pri skrátení doby motorového chodu vyletieť do dostatočnej
výšky a v termickom počasí nalietať časy rovné alebo blízke
maximu. Väčšina modelov, však nebola pripravená na uvedenú
zmenu a keďže ich pohony boli prispôsobené na dlhší motorový
let, nemali zväčša šancu prelietať modely so špičkovými pohonmi.
V triede 400 sa ukázalo, že skrátenie motorového chodu neprinieslo
požadovaný efekt zníženia letovej hmotnosti modelov s lionovými
batériami, naopak ešte zväčšilo rozdiely medzi nimi nalietanými
časmi a časmi dosahovanými modelmi v triede 7c. Zdá sa, že
skracovaním doby chodu motora jeho obmedzovaním cesta k ďalšiemu
vývoju modelov tejto kategórie nevedie. Jasne to ukázali II.
a III. kolo ligy, kedy v dobrých poveternostných a termických
podmienkach bola súťaž o tom, kto lepšie pristane je kráľ
a dokonca môže získať minimálne 14 % bodov naviac za pristátie
do 1 m od pristávacieho bodu, z celkového počtu bodov získaných
v kĺzavom lete. Dokonca ak nenalieta súťažiaci plných 600
sekúnd môže získať aj výraznejší podiel bodov za presnosť
pristátia. Túto skutočnosť si možno overiť pohľadom na vyrovnanosť
výkonov súťažiacich na prvých 10 miestach súťaží ligy (www.mkz.szm.sk).
V súčasných, pravidlami daných podmienkach tak smeruje vývoj
termických vetroňov s elektrickým pohonom k minimalizovaniu
mernej hmotnosti modelov obidvoch tried vztiahnutých k pohonu
alebo naopak k zvyšovaniu merného výkonu pohonu vo vzťahu
k hmotnosti modelu. Nalietanie maxima 600 sekúnd nie je s
takýmito modelmi v podstate problém a o poradí rozhoduje vlastne
pristátie t. j. počet natrénovaných hodín prípadne rokov alebo
pevnosť modelu pri pristávaní systémom „buch o zem“.
Tá prvá vlastnosť sa prejavila na otcovi a synovi Ďurkovcoch,
ktorí s účelovými stredne veľkými modelmi s menším plošným
zaťažením pristávali s ukážkovou presnosťou do okruhu jedného
či dvoch metrov od pristávacieho bodu. Podobne to v 7c dokladoval
aj pravidelne trénujúci dôchodca D. Weiss a v 400 P. Muráň,
ktorý však body získaval aj výraznejším prelietavaním ostatných
súťažiacich v skupinách. Položím provokačnú rečnícku otázku.
Kto môže a má čas v súčasnosti pravidelne trénovať?!? Dôchodcovia?
Žiaci a študenti? Normálne zamestnaný človek asi s problémami.
Ale aj ja, normálny zamestnaný človek, by som rád lietal a
mal relatívne väčšiu pravdepodobnosť získať dobrý výsledok.
Druhým spôsobom, ako získať čo najviac bodov za pristátie
je mať model vhodne stavaný, t. j. tak, že sa ani po tvrdom
zastavení na špicu pri pristávacom bode model nepoškodí a
je schopný ďalšieho letu bez prípadnej opravy v ďalších kolách,
ako to už niekoľko rokov úspešne praktizuje D. Bohdal z Rajeckých
Teplíc.
Treba konštatovať, že situácia je veľmi podobná aj v kategórii
F5J/FT, kde za presnosť pristátia môže súťažiaci získať najmenej
20 % bodov v dvoch kolách pri maximálnej dobe letu 2 x 300
sekúnd + 2 x 100 bodov za pristátie.
Takéto lietanie asi ťažko môžeme nazývať lietaním termickým
a vývoj vo svete ukazuje, že systém treba zmeniť, aby sa lietalo
na termiku a nie na pristávanie. Treba pouvažovať, ako modifikovať
pravidlá F5J, aby boli v budúcnosti viac modelárske – lietavé
a prípadne aj akceptovateľné pre širší okruh modelárov prípadne
možných budúcich zahraničných súťažiacich či už v rámci európskeho
pohára alebo v rámci novej celosvetovo lietanej kategórie.
Zdá sa, že by sme mohli za určitých predpokladov opäť oprášiť
bývalú kategóriu starých 7 článkov, kde sa doba motorového
chodu odpočítavala od celkovej doby letu. Aby však nedošlo
k opakovaniu histórie a používaniu neustále rastúcich výkonov
pohonov, nesmela by sa doba motorového chodu v súťažnom lete
predlžovať podľa potreby, ale súťažiaci by mal na svoje triko
a skúsenosti vopred odhadnúť, ako dlho mu stačí len raz v
súťažnom lete zapnúť motor na ním zvolenú dobu, aby z dosiahnutej
výšky zalietal maximum. Maximum by podľa môjho názoru nemalo
byť nižšie ako 10 minút (prikláňam sa k 12 minútam a viac)
a pristátie by sa malo hodnotiť do maximálne 50 (30) bodov
pri pristáti do 1 m od pristávacieho bodu. Pristávací kruh
by mohol ostať 15 m. Myslím si, že takáto súťaž by bola predovšetkým
o plachtení s relatívne nízkym podielom vedľajších ziskov
(výkonnosť pohonu a presnosť pristátia) a nútila by súťažiacich
zlepšovať sa vo vyhľadávaní termiky a taktiky lietania.
Napísal
a nafotil: P. Kačala
V Žiline dňa 3.5.2005
